Bol chladný novembrový deň roku 1914. Poľnou cestou medzi Sečou a Dlžínom sa pomaly vinul pohrebný sprievod. Bol to bizardný pohľad, pretože sprievod nesmeroval na cintorín, ale do hory. Pohrebný voz ťahal trojzáprah bielych koní a za ním niekoľko ľahkých bričiek. Koniec neveľkého sprievodu tvorili peší dedinčania prevažne zo Seče, ale viacerí smútoční hostia prišli aj z Pravenca. Keď dorazili na kraj Pánskej hory, evanjelickým obradom sa smútiaci rozlúčili s nebožtíkom, ktorého vložili do prostého hrobu. Posledný pravenecký pán Lajos Bossányi našiel pokoj vo svojej hore. Onedlho pribudol ešte jeden hrob. K otcovi sa nechala pochovať aj jeho 18-ročná dcéra Oľga, ktorá umrela na tuberkulózu.
Lajos Bossányi sa narodil v roku 1837 v Pravenci. Bol posledným potomkom starobylého rodu, ktorý sa narodil v Pravenci. Nevedno ako dlho žil v kaštieli, ktorý sa nachádzal v susedstve Kuzmovho kaštieľa. Jeho otec si zobral neurodzenú ženu, a tak prišiel o titul baróna. Preto od tých čias boli jeho potomkovia „len“ zemania. Navyše schudobneli, pretože značná časť aristokracie sa nedokázala prispôsobiť novým spoločenským podmienkam -zrušeniu poddanstva a búrlivého rozvoja priemyslu. Náš Lajos opustil Pravenec a presťahoval sa do Seče, kde mali rodové majetky. Seč-to je tá dedina nad Rudnianskou priehradou. Manželku mal až zo Sedmohradska /dnešné Rumunsko/, kde sa aj v roku asi 1891 nechala pochovať. Z toho vyplýva, že jeho 18 ročná dcéra musela byť nemanželská.
Lajos bol celý život extravagantnou osôbkou. Výborne jazdil na koni a keď bol v Prievidzi na nákupy, tak vraj k židovi do obchodu vošiel tak, že ani nezosadol z koňa. Bol veľkým cestovateľom a márnotratníkom. Aby mohol chodiť na „dovolenky“, tak vždy predal kus hory, alebo pozemku. Veľmi si ale zakladal na svojom vznešenom pôvode, aj keď bol už v podstate nemajetným. Jednému zo synov dal meno Napoleon -že keď mu nemôže odkázať majetok, tak dostane aspoň slávne meno.
Vlani v lete som sa vybral hľadať jeho hrob v sprievode švagra, ktorý je tam ženatý, a jeho svokra. Ten si mal pamätať jeho hrob. Ako chlapci tam pásli kravy. Hroby si pamätal ako obrastené machom a prostým krížom z dreva. Vždy ich prizdobili lúčnymi kvetmi. Hrob sme však už nenašli, pretože od tých čias sa veľa zmenilo.
Veľa aristokratov sa nechávalo pochovávať v prírode zvyčajne v honosných hrobkách. Väčšinu z nich však chamtivci zničili v očakávaní drahých pohrebných darov. Tie sa však do hrobiek nedávali. Lajos s dcérou sa nechali pochovať v prostých hroboch. Vraj niektorí starší obyvatelia Seče ešte dokážu tie hroby vyhľadať. V každom prípade sa ich posledné želanie splnilo – ležia v pokoji tam, kde si to priali.
1 thought on “Neskorobarokový kaštieľ v Pravenci a jeho história”