História lokality Kaštieľ v Pravenci
Kaštieľ v Pravenci je neskorobarokový kaštieľ postavený v roku 1787, dvojpodlažná budova pôdorysu L. Upravovaný bol v 19 storočí. Päťosová hlavná fasáda orientovaná do ulice má stredný rizalit zakončený tympanónom. Miestnosti sú zaklenuté valenými a korýtkovými klenbami. V upravených miestnostiach sú rovné stropy. Nad klenákom vstupnej brány dvora je letopočet datujúci stavbu. Kaštieľ je dnes v súkromnom vlastníctve, ktorý sa za socíku preslávil ako „vajčiareň“, pretože dve desaťročia slúžil ako triediareň vajec. Niekedy v polovici 18. st. postavili dva kaštiele, pričom ten dodnes existujúci získal Kuzma, ktorý sa priženil do rodiny baróna Bošániho. Ten síce mal dvoch synov, ale obaja predčasne umreli, a tak kaštieľ po smrti baróna a jeho manželky získal natrvalo mladý Kuzma. Nechal ho prestavať a možno aj preto sa zachoval do dnešných čias.
V Pravenci sa nachádzali ďalšie dva kaštiele, ale kde stáli?
Druhý kaštieľ stál v tesnom susedstve Kuzmovho kaštieľa, na pozemku p. Pekárovej, asi 25 metrov od cesty. Bola to vraj jednoduchá štvorcová budova z nepálenej tehly a postupne ju zbúrali v rokoch 1955-65. Žiaľ, akési pamiatkarské povedomie neexistovalo, a tak sme prišli definitívne o jednu pamätihodnosť. Kaštieľ zostal v rukách Bošániovcov, neskôr vo vlastníctve štátu, až ho zbúrali v roku 1954. Kaštieľ po Bošániovcoch vlastnili viaceré rodiny.
Najväčšou záhadou je existencia tretieho kaštieľa spomínaná v uvedenom Súpise pamiatok (ako kaštieľ č.1). Nenašiel som o ňom žiadnu zmienku v prameňoch, ani v spomienkach pamätníkov. Domnievam sa, že tento kaštieľ bol nesprávne lokalizovaný a zamenený za niektorý kaštieľ v Slovenskom Pravne. Historici si totiž pomerne často zamieňali Slovenské Pravno s Pravnom (Pravencom).
Kúrie v Pravenci
Okrem toho sa uvádzajú ešte dve kúrie, jedna postavená v 1. pol. 19.st., druhá baroková postavená zač. 18.st.
Stotožniť tieto budovy s existujúcimi stavbami nie je vôbec jednoduché. Bez väčších problémov vieme určiť kúrie. Kúrie boli zvyčajne jednoduché zemianske murované stavby, s trámovými stropmi a klenbami. Staršia je Salajka, nedávno vydarene zrenovovaná, mladšia kúria je dom v Pravenci na „téčku“ (križovatka tvaru T), patriaci rodine Pekárovej.
Majiteľ kaštieľa v Pravenci
Niekedy v polovici 18. st. postavili Bošániovci dva kaštiele, pričom ten dodnes existujúci získal Kuzma.
V tomto období prišiel do kaštieľa aj mladý zámočník menom Kuzma. Mal porobiť mreže na kaštieli, ale ako to už býva, dopadlo to úplne inak. Barón mal dvoch synov, ktorí predčasne umreli /jeden vo vojne, druhý na suchoty/, potom zomrel aj barón, takže z rodiny zostala len dcéra. Mladý Kuzma mal zrejme aj iné prednosti ako kutie železa, a tak onedlho bola svadba. Kuzma získal nielen manželku s modrou krvou, ale aj kaštieľ. Šikovný chlapec! Už v roku 1787 opravil kaštieľ a stihol aj založiť rod Kuzmových, ktorý vlastnil kaštieľ až do roku 1948 /?/. Okrem iného dal vystaviť posledný jeho potomok aj poľovnícku chatu v Kamennej doline, ktorá je žiaľ v dezolátnom stave. Ďalšia pamiatka Pravenca, ktorá je na odchode.
Ako sa Pravenecké panstvo poberalo na večný odpočinok? Štýlovo.
Posledný pán
Bol chladný novembrový deň roku 1914. Poľnou cestou medzi Sečou a Dlžínom sa pomaly vinul pohrebný sprievod. Bol to bizardný pohľad, pretože sprievod nesmeroval na cintorín, ale do hory. Pohrebný voz ťahal trojzáprah bielych koní a za ním niekoľko ľahkých bričiek. Koniec neveľkého sprievodu tvorili peší dedinčania prevažne zo Seče, ale viacerí smútoční hostia prišli aj z Pravenca. Keď dorazili na kraj Pánskej hory, evanjelickým obradom sa smútiaci rozlúčili s nebožtíkom, ktorého vložili do prostého hrobu. Posledný pravenecký pán Lajos Bossányi našiel pokoj vo svojej hore. Onedlho pribudol ešte jeden hrob. K otcovi sa nechala pochovať aj jeho 18-ročná dcéra Oľga, ktorá umrela na tuberkulózu.
Lajos Bossányi sa narodil v roku 1837 v Pravenci. Bol posledným potomkom starobylého rodu, ktorý sa narodil v Pravenci. Nevedno ako dlho žil v kaštieli, ktorý sa nachádzal v susedstve Kuzmovho kaštieľa. Jeho otec si zobral neurodzenú ženu, a tak prišiel o titul baróna. Preto od tých čias boli jeho potomkovia „len“ zemania. Navyše schudobneli, pretože značná časť aristokracie sa nedokázala prispôsobiť novým spoločenským podmienkam -zrušeniu poddanstva a búrlivého rozvoja priemyslu. Náš Lajos opustil Pravenec a presťahoval sa do Seče, kde mali rodové majetky. Seč-to je tá dedina nad Rudnianskou priehradou. Manželku mal až zo Sedmohradska /dnešné Rumunsko/, kde sa aj v roku asi 1891 nechala pochovať. Z toho vyplýva, že jeho 18 ročná dcéra musela byť nemanželská.
Lajos bol celý život extravagantnou osôbkou. Výborne jazdil na koni a keď bol v Prievidzi na nákupy, tak vraj k židovi do obchodu vošiel tak, že ani nezosadol z koňa. Bol veľkým cestovateľom a márnotratníkom. Aby mohol chodiť na „dovolenky“, tak vždy predal kus hory, alebo pozemku. Veľmi si ale zakladal na svojom vznešenom pôvode, aj keď bol už v podstate nemajetným. Jednému zo synov dal meno Napoleon -že keď mu nemôže odkázať majetok, tak dostane aspoň slávne meno.
Vlani v lete som sa vybral hľadať jeho hrob v sprievode švagra, ktorý je tam ženatý, a jeho svokra. Ten si mal pamätať jeho hrob. Ako chlapci tam pásli kravy. Hroby si pamätal ako obrastené machom a prostým krížom z dreva. Vždy ich prizdobili lúčnymi kvetmi. Hrob sme však už nenašli, pretože od tých čias sa veľa zmenilo.
Veľa aristokratov sa nechávalo pochovávať v prírode zvyčajne v honosných hrobkách. Väčšinu z nich však chamtivci zničili v očakávaní drahých pohrebných darov. Tie sa však do hrobiek nedávali. Lajos s dcérou sa nechali pochovať v prostých hroboch. Vraj niektorí starší obyvatelia Seče ešte dokážu tie hroby vyhľadať. V každom prípade sa ich posledné želanie splnilo – ležia v pokoji tam, kde si to priali.
Spomienky pamätníka Antona z Pravenca
V kaštieli sme bývali, keď sme sa vrátili z Ústi nad Labem v roku 1948. Bývali sme v ňom do r 1956 keď sme sa presťahovali do novopostaveného domu. Bývanie nám pridelil Miestny národný výbor. Bývali tam dve rodiny, my a Gusto Valo – krajčír. Keď vzniklo Jednotné roľnícke družstvo, postavili tam drevenú sviniarku a chovali prasce, mama bol tiež krmička. V tej dobe tam bol veľký smrad.
Bývalý majiteľ Kuzma ušiel pred vojnou do Švajčiarska a zanechal tu jedného syna, ktorého splodil s jednou spoluobčiankou.
Spomienky miestneho rodáka v aktívnom veku
Pamätám sa kaštieľ v Pravenci ešte ako nezrekonštruovaný v časoch Česko-Slovenskej republiky keď tam pracovala (aj) moja mama. Kaštieľ fungoval ako triediareň vajec a veľká mraziareň mäsa – diviny. Zvážala sa tam poľovná zver, ako statné jelene a iná lesná zver. Pamätám sa že boli na to ľudia zvedavý, čo zaujímavé do kaštieľa doviezli “tentokrát”. Ale mohol som mať tak 8 rokov, takže si detaily nepamätám a nebolo to pre mňa také podstatné ako by som to vnímal v tomto veku.
Bola to rušná časť dediny vedľa zastávky, kde sme vtedy trávili veľa času (auto nemal každý ako teraz) a sledovali sme ako autá AVIA chodia hore dole. Okno do cesty bývalo v lete otvorené a často som vídal usmiatu pani vedúcu Oľgu v okne.
Neskôr prešla “Vajčiareň” do súkromného vlastníctva, kaštieľ sa pekne zrekonštruoval zvonka aj zvnútra a posledné roky slúži asi ako súkromný dom majiteľa. Kaštieľ je krásna architektonická a historická dominanta Pravenca, ale škoda že je tak “zle” situovaný vedľa frekventovanej cesty, kvôli čomu je obkolesený tujami a nie je jeho krása úplne odhalená.
Spomienky pamätníka Ladislava z Pravenca
Ja si spomínam na tri rodiny, ktoré žili v kaštieli po odchode Kuzmu. Vallovci, Peniakovci a rodina čo bývala vedľa Čerene starého domu. Boli to tri samostatné rodiny ktoré mali svoje šporáky a jedna rodina bývala vzadu, kde bola potom triediareň vajec a dve rodiny bývali v hlavnej budove ktorá má okná do cesty (priečelie). Vedľa kaštieľa v “Hodináre dvore” stála ešte budova čo patrila ku kaštieľu, bol to dvojposchodový dom, ktorý mal odstrelený roh. Pretože počas vojny bolo (údajne) vojsko v časti Starý háj/Vyšehrad a druhé niekde pri Porube a strieľalo sa delami ponad Pravenec.
Fotogaléria kaštieľa v Pravenci
nadšenec pre históriu
Autor spomienok: miestny rodák Anton – pamätník
Autor spomienok: miestny občan Martin
Ako sa dostať ku Kaštieľu v Pravenci
Okres: Prievidza ( Trenčiansky kraj )
GPS: N 48.85378884096001, E 18.648277104692294
1 thought on “Neskorobarokový kaštieľ v Pravenci a jeho história”