Náučný chodník Kalameny
Lokalita:Kraj: Žilinský. Okres: Ružomberok, Kalameny
Zameranie chodníka: historické, prírodovedné, archeologické
Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, celoročný
Nadväznosť na turistickú značku: Trasa je súbežná so žltou (po rázcestie Sedlo pod Kráľovou) a červenou turistikou značkou. V teréne nie je vyznačený značkou náučného chodníka.
Rok otvorenia: 2018
Aktuálny stav: Informačné panely sú v dobrom stave.
Textový sprievodca: nie je; Vitek, P. (2019) „Hrad Liptov“ (možnosť zakúpiť v Turisticko-informačnej kancelárii v Lúčkach alebo v OC Castrum Liptov)
Kontakt: OZ Castrum Liptov, Kalameny 155, 034 82 Kalameny, email: ikl.projekt@gmail.com, mobil: 0903 540 182
Poznámka: Späť z hradu sa dá ísť tou istou cestou alebo urobiť okruh po modrej turistickej značke a vrátiť sa späť k jazierku. V areáli hradu je vyhotovený drevený prístrešok, ohniská a rôzne drevené zaujímavosti pre malých aj veľkých. Text informačných panelov je v slovenskom a anglickom jazyku.
Využiteľnosť pre školy
Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie a tiež ako zaujímavá lokalita geovednej či vlastivednej exkurzie.
Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí
Kalameny. Obec v severozápadnej časti Liptovskej kotliny v doline potoka Kalamenianka prameniaceho v Chočských vrchoch. Prvé písomné zmienky o obci pochádzajú z roku 1264, keď ju vydelením získal zeman Kelemen, od ktorého mena bol jej názov odvodený. História obce je úzko spätá s Liptovským hradom. V obci je Kostol sv. Petra a Pavla, pred ktorým stojí drevené súsošie Sv. Cyrila a Metoda.
Kalamenská dolina. Vytvoril ju potok Kalamenianka, medzi masívmi Pliešky (977 m n. m.) a Sielnickej hory (1051 m n. m.). Je dlhá 7 km. Plieška je kužeľovitý vrch medzi Lúčkami a Kalamenami. Pomerne strmé, sčasti odlesnené svahy sú budované horninami spodnej kriedy, len vrcholovú bralnatú časť tvoria chočské dolomity. V ústí doliny pramení minerálny prameň, ľudovo označovaný ako medokýš. Prameň v blízkosti potoka na na rozhraní Liptovskej kotliny a Chočských vrchov bol po realizovaní geotermálneho vrtu v roku 2000 a vybudovaní malého jazierka sprístupnený verejnosti. Voda je mineralizovaná a jej teplota dosahuje cca 33 stupňov Celzia. Jazierko nezamŕza ani v zimnom období a je využívané celoročne.
Liptovský hrad (Starhrad, hrad Liptov, Liptovský starý hrad, Veľký hrad liptovský, Sielnický hrad.). Ruiny hradu sa nachádzajú na vrchu Sestrč (v súčasnosti je v k. ú. Liptovskej Sielnice). Hrad bol postavený predovšetkým na ochranu obchodnej cesty vedúcej z Liptova na Oravu. Mal strategickú polohu zabezpečujúcu optickú kontrolu celej Liptovskej kotliny. Bol to najvyššie položený kráľovský stredoveký hrad na Slovensku (999,96 m n. m.). Archeologická expozícia v prírode na hrade je vysunutou expozíciou Liptovského múzea v Ružomberku a vstup do areálu hradu je voľný. Archeologické výskumy preukázali, že hrad predstavoval architektonický a technický unikát, ktorý nemá na Slovensku obdobu. Po potlačení proti kráľovského sprisahania v roku 1471 hrad dobyl kráľ Matej Korvín a nechal ho úplne zničiť. Zachovali sa z neho len základy múrov. Hrad tvorila obytná veža, cisterna na zásobovanie vodou, malé nádvorie a dve brány. Tieto časti hradu sú odkryté a verejne prístupné pre širokú verejnosť. Pod vrcholom Sestrč sa nachádza jaskyňa, ktorá bola osídlená už v eneolite, čiže v neskorej kamennej dobe. Pri dobrej viditeľnosti sa z hradu otvára nádherný výhľad na Oravu v pozadí s Babou horou, Nízke Tatry, Liptovskú kotlinu s dominantnou vodnou nádržou Liptovská Mara a na západe Veľký Choč (1 609 m n. m.). Areál hradu je národnou kultúrnou pamiatkou. O záchranu, ako aj starostlivosť zvyškov hradu sa stará Občianske združenie Castrum Liptov.
Lúčanské travertíny. Travertínové útvary vyhlásené za prírodnú pamiatku v roku 1975 na ploche 3,76ha vznikli postupným usadzovaním uhličitanu vápenatého z minerálnych prameňov na sústave zlomov medzi Chočskými vrchmi a Liptovskou kotlinou. Vyviera tu viacero prameňov, ktorých teplota sa pohybuje od 17 do 33 °C a výdatnosť spolu okolo 30 l/s. Hlavným zlomom podmieňujúcim vznik prameňov, je lúčanský zlom v smere SSZ – JJV. Vrstva travertínov o hrúbke 40 až 50 m. Z historických prameňov vieme, že sa v Lúčkach nachádzali dva kameňolomy, v ktorých sa ťažil lúčanský travertín nielen pre miestnu potrebu, ale aj pre vývoz. Od 30. rokov 20. storočia sa ťažilo len pre miestne účely, v roku 1963 bola ťažba zakázaná kvôli riziku narušenia režimu podzemných vôd. Lokalitu tvoria dve výrazné skalné steny Zápoly a Skalničky s plošinatou vyvýšeninou Skálie. V travertíne sa nachádzajú zachované odtlačky listov a drobných živočíchov.
Liptovská kotlina. Jeden z troch geomorfologických podcelkov Podtatranskej kotliny, vyhraničený zhruba medzi Ružomberkom, Važcom, Štrbským sedlom, Pribylinou a Kvačanmi; so zvyšnými jej dvoma časťami susedí na východe – s Popradskou kotlinou – a severovýchode – Tatranským podhorím. Ďalej susedí s Veľkou Fatrou, Nízkymi Tatrami, Kozími chrbtami, Západnými Tatrami a Chočskými vrchmi. Predstavuje mohutnú tektonickú depresiu ležiacu vo výškach zhruba 470 – 900 m n. m. Je vyplnená kvartérnymi terasovými a nivnými sedimentmi riek a potokov (hliny, štrkopiesky) a pod tatranským úpätím i glacifluviálnymi terasovanými kužeľmi (štrky, štrkopiesky), čiastočne prikrývajúcimi podložné paleogénne horniny (flyš: pieskovce a ílovce). Tieto lokálne i s drobnými mezozoickými ostrovmi (Hrubý grúň) výraznejšie vystupujú nad zvlnený reliéf s dlhými plochými chrbtami až plošinami a majú charakter až vrchoviny. V oblasti niektorých zlomov sa vyskytujú travertíny (Lúčky, Bešeňová, Liptovské Sliače).
Chočské vrchy. Plošne neveľké jadrové pohorie pretiahleho západo-východne orientovaného pôdorysu medzi Ružomberkom, Kvačanmi, Veľkým Borovým a Vyšným Kubínom, v ktorom kryštalické jadro nevystupuje na povrch. Je teda budované najmä mezozoickými vápencami a dolomitmi s drobnými ostrovčekmi flyšu ako zvyškami niekdajšej paleogénnej pokrývky. Je charakteristické bralným reliéfom a krasovými fenoménmi. Je bez ústredného chrbta či hrebeňa, keďže ho priečne rozrezávajú potoky v hlbokých údoliach miestami s tiesňavovými úsekmi (Teplianka, Kalamenianka, Sestrč, Prosiečanka a Kvačianka). Vrcholí vo svojej západnej časti Veľkým Chočom, siahajúcim až do kosodrevinového vegetačného stupňa (1 611 m n. m.).
