Huntovci-Poznanovci (Hunt-Poznan; maď. Hont-Pázmány) boli významný uhorský šľachtický rod, pôvodne tvorený dvoma samostatnými rodmi – Huntovcami a Poznanovcami, ktoré sa v 12. storočí spojili. Staršie výskumy im prisudzovali švábsky pôvod, no novšia historiografia poukazuje najmä u Poznanovcov na slovanský pôvod, zatiaľ čo etnický pôvod Huntovcov zostáva predmetom diskusie.
Pôvodné majetky Poznanovcov ležali v Ponitrí, najmä pri rieke Nitra, zatiaľ čo Huntovci vlastnili územia pri rieke Ipeľ, v oblasti Hontu, Malohontu a Novohradu. Vďaka sobášnemu a mocenskému spojeniu s dynastiou Arpádovcov sa rod postupne zaradil medzi najvplyvnejšie veľmožské rody raného Uhorska.
Dejiny rodu
Stredovekí kronikári, najmä Šimon z Kézy a Ján z Turca, považovali Hunta a Poznana za bratov nemeckého pôvodu. Moderný výskum však ukázal, že neboli bratmi a ich mená majú pravdepodobne slovanský pôvod. Meno Poznan znamená „poznaný“ a meno Hunt (Hont) sa v listinách objavuje aj v tvare Cuntius či Guntius, pričom zmena G → H nastala až v 12. storočí.
Korene oboch rodov siahajú pravdepodobne až do obdobia Veľkej Moravy, čo potvrdzuje rozsah ich majetkov už na konci 10. storočia a fakt, že nepatrili k pôvodnej kočovníckej aristokracii starých Maďarov.
Najstarší známi príslušníci, Hunt a Poznan, sa spomínajú v roku 997, keď sa v Bíni zhromažďovalo vojsko kniežaťa Štefana. Podľa kroník ho opásali mečom a stali sa jeho osobnými strážcami. Zúčastnili sa aj na ťažení proti Kopáňovi v rokoch 1001 – 1002.
Poznanovci sa v 10. storočí stali svetskými patrónmi benediktínskeho kláštora na Zobore. V 11. a 12. storočí vlastnili obe vetvy rozsiahle majetky – Huntovci v Hontianskej stolici, Poznanovci v údolí rieky Nitry. Po vymretí Poznanovcov po meči došlo v 2. polovici 12. storočia k spojeniu oboch rodov.
Významnou osobnosťou spojeného rodu bol Lampert II. Hunt-Poznan, ktorý sa oženil so sestrou kráľa Ladislava I.. Vďaka tomuto zväzku rýchlo postúpil v hierarchii, založil kláštor v Bzovíku a zúčastnil sa ťaženia do Dalmácie (1124). On i jeho syn Mikuláš padli počas občianskej vojny.
V 13. storočí zohral významnú úlohu župan Tomáš, nitriansky župan a vojvodca, ktorý bojoval v Bulharsku aj v Svätej rímskej ríši. Rod sa v 1. polovici 13. storočia rozdelil na viacero vetiev, z ktorých vznikli ďalšie významné rody, napríklad Forgáčovci, Pázmáňovci, Baťánovci, ako aj grófi zo Svätého Jura a Pezinka.
Historik Ján Lukačka potvrdil, že mená príslušníkov rodu v 11. – 13. storočí vykazujú výraznú slovanskú kontinuitu a žiadne nemecké znaky, čo podporuje teóriu ich domáceho pôvodu.
Známi príslušníci rodu
Huntovci
Hunt (Hont) – veľmož, osobný strážca kráľa Štefana I.
Lampert II. – zakladateľ kláštora v Bzovíku
Martin – župan, dalmátsko-chorvátsky a slavónsky bán, krajinský sudca
Poznanovci
Poznan – veľmož, osobný strážca kráľa Štefana I.
Dedo, Mojžíš, Káčš – nitrianski župani
Ivanč – predok rodu Forgáčovcov
Tomáš – predok svätojurských a pezinských grófov
