Rod Pongrácovcov (Pongrácz, Pongrátz) patril medzi staré uhorské šľachtické rody pochádzajúce z Liptova. Jeho korene sú spojené najmä s mestom Liptovský Mikuláš a so Starhradom, ktorý sa stal významnou súčasťou rodového prídomku. Počas stáročí patrili Pongrácovci medzi významné zemianske, neskôr barónske a grófske rody v Uhorsku. Ich príslušníci zastávali viaceré významné cirkevné, vojenské a politické funkcie, napríklad podpalatína, biskupa, prepošta či kastelána.
Dejiny rodu
Pôvod rodu Pongrácovcov súvisí s kolonizáciou Liptova v 13. storočí. Spolu s rodmi Svätojánskovcov, Smrečianskovcov, Podturnianskovcov a Bánovcov odvodzujú svoj pôvod od českých hostí Hauka, Beucha a Polku, ktorí získali v roku 1230 rozsiahle donácie na území Liptova.
Zakladateľom samostatnej rodovej vetvy bol Pongrác I., vnuk Serafína, doložený v listinách v rokoch 1339 – 1360. Už on používal prídomok podľa mesta Liptovský Mikuláš, ktoré sa stalo jedným z hlavných centier rodového majetku.
Významným momentom v dejinách rodu bol rok 1443, keď Pongrácovci získali Starý hrad a Strečno. Od tohto obdobia sa Starhrad stal súčasťou rodového prídomku a rod sa rozšíril aj do Trenčianskej stolice. Už v prvej polovici 15. storočia vlastnili majetky aj v Turčianskej stolici a ich členovia zastávali významné vojenské funkcie. Pongrác II. sa v roku 1435 spomína ako kastelán Blatnického hradu a neskôr získal aj majetky v Temešskej stolici.
Počas 16. storočia sa majetkové a politické postavenie rodu ďalej posilňovalo. V roku 1556 získali Pongrácovci hrad Korlátka v Nitrianskej stolici a ich príslušníci sa postupne usádzali aj v ďalších regiónoch Uhorska. V priebehu 17. a 18. storočia sa rod rozšíril do mnohých stolíc, napríklad Spišskej, Šarišskej, Zemplínskej, Novohradskej, Peštianskej, Abovskej či Bratislavskej.
Rod sa postupne rozdelil na viacero vetiev, z ktorých vznikli barónske aj grófske línie. Celkovo sa spomína deväť hlavných rodových vetiev, pričom väčšina z nich prežila až do súčasnosti. Členovia staršej grófskej vetvy žijú dnes najmä na Žitnom ostrove, ale aj vo Švajčiarsku, Maďarsku, Spojenom kráľovstve či Fínsku. Mladšia grófska vetva má potomkov na Slovensku a v Spojených štátoch. Barónske vetvy rodu pôsobia dodnes v Maďarsku, Rakúsku a USA.
Významní príslušníci rodu
Medzi najznámejších členov rodu patril Pongrác II. († 1467), významný magnát a stúpenec kráľa Vladislava Jagelovského. Bol adoptívnym bratom Jána Huňadyho a zúčastnil sa mierovej dohody s magnátom Jánom Košatským, ktorá bola zapísaná v dobovej slovenčine.
Významnou duchovnou osobnosťou bol Štefan Pongrác (1582 – 1619), rímskokatolícky svätý a jeden z troch košických mučeníkov, ktorý zahynul počas náboženských nepokojov v Košiciach.
V 17. a 18. storočí získali viacerí členovia rodu barónske a grófske tituly. Daniel Pongrác bol povýšený na baróna v roku 1608 a jeho potomkovia získali barónsky titul opätovne v roku 1690. Gašpar Pongrác bol v roku 1743 povýšený do grófskeho stavu a Adam Ján Nepomuk Pongrác získal grófsky titul v roku 1763. Ondrej Pongrác zastával v roku 1750 funkciu podpalatína.
V novších dejinách sa členovia rodu uplatnili aj v kultúre, vojenstve či štátnej správe. Alexander Pongrác bol námorníkom, jeho brat Kvído Pongrác pôsobil ako kapitán v Amerike. Karol Pongrác (1823 – 1860) bol divadelným hercom. Rudolf Pongrác pracoval ako právnik a predstaviteľ ministerstva poľnohospodárstva v Žiline a Gejza Pongrác sa preslávil ako hudobný skladateľ.
Erb rodu
Pôvodný erb Pongrácovcov tvorila poštová trúbka vyrastajúca z koruny a obrnené rameno, nad ktorými sa nachádzala hviezda.
Neskorší a najznámejší erb rodu má červený štít rozdelený modrým klinom, v ktorom je zobrazený pôvodný rodový znak. Klin zároveň pretína čierny orol.
Klenot erbu tvoria dve čierne orlie krídla, medzi ktorými vyrastá obrnené predlaktie držiace meč. Prikrývadlá sú zlato-modré a strieborno-červené. Tento erb patril medzi reprezentatívne znaky uhorskej šľachty a symbolizoval vojenskú tradíciu, moc a starobylosť rodu.
